Alexandra Kusábakalársky projekt/letný semester 2026EN/SK
Life interface
Bakalárska práca Live Interface skúma rozhranie ako živý priestor kontaktu, výmeny a transformácie, nie ako obyčajný technický parameter či pevnú hranicu. Namiesto chápania rozhrania ako pasívnej bariéry medzi používateľom a systémom posúva jeho význam k dynamickému procesu, v ktorom sa materiály, telá a prostredie navzájom ovplyvňujú.
Východiskom práce je skúmanie materiálu ako aktívneho prvku, ktorý presahuje rolu pasívneho nositeľa formy a dynamicky reaguje na svoje okolie. Projekt odpovedá prepojením dvoch zdanlivo protikladných materiálov — mäkkého textilu a pevného kovu. V procese galvanizácie si však tieto materiály vymieňajú svoje vlastnosti, čím sa stierajú hranice medzi organickým a anorganickým či stabilným a premenlivým.
Umelecká prax tu funguje ako priestor skúmania limitov kontroly, v ktorom autorská pozícia posúva svoju rolu od určovania výsledku k iniciovaniu otvoreného procesu. Namiesto využitia pokovovania na ochranu materiálu dochádza k zámernému narušeniu technologických parametrov prúdu a napätia. Vznikajú tak nepredvídateľné dendritické štruktúry, kde sa technická „chyba“ stáva tvorivým nástrojom a anorganický materiál získava organický charakter.
Projekt je realizovaný ako priestorová inštalácia z transparentných záclon s kovovými výšivkami a elektrochemickými štruktúrami, cez ktoré návštevník fyzicky prechádza. Divák sa stáva aktívnou súčasťou diela, keďže jeho pohyb, dotyk a trenie spôsobujú postupné lámanie a opadávanie kovových prvkov. Rozhranie sa tak materializuje priamo na hranici medzi telom a textíliou, pričom človek spúšťa proces entropie a pokračuje v premene, ktorú začali chemické procesy.
Ľudské telo, textilné vlákno, kov, elektrolyt, gravitácia aj mechanické trenie tu fungujú ako vzájomne prepojené prvky jedného systému. Výsledná forma nevzniká ako pevne určený objekt, ale ako dočasný stav neustále prebiehajúceho procesu. Rozhranie preto nemožno vnímať ako stabilný objekt, ale ako situáciu otvorenú zmene, rozpadu a ďalšej transformácii.
Práca zároveň prehodnocuje predstavu, že hodnota materiálu spočíva predovšetkým v jeho trvácnosti alebo schopnosti odolávať času. Pozornosť sa presúva k schopnosti materiálu niesť stopu kontaktu, pohybu a fyzickej skúsenosti. To, čo sa láme, opadáva alebo mizne, nemusí predstavovať zlyhanie, ale môže byť záznamom prítomnosti života, času a interakcie. Efemérnosť a zraniteľnosť sa tak stávajú prirodzenou súčasťou diela.
Z pohľadu osobného umeleckého výskumu predstavuje projekt posun od potreby materiál úplne ovládať k prijatiu jeho nestability, premenlivosti a autonómie. Odovzdanie časti kontroly chemickým a mechanickým procesom vedie k pochopeniu, že rozpad nemusí znamenať chaos, ale môže byť prirodzenou súčasťou formovania. Live Interface preto nesmeruje k vytvoreniu dokonale stabilnej formy, ale ku skúmaniu vzťahov a procesov vznikajúcich medzi človekom, materiálom a časom. Práve v tomto nestabilnom priestore kontaktu sa odohráva podstata celého rozhrania.